Chceš spriateliť? → [×]
Chceš byť moja rodina? → [×]
Objednaj si! → [×]

[Kusovky a photoshooty pridávam iba kvôli návštevnosti! Blog je zameraný hlavne na anime!]

Listopad 2012

Nechajte ma si to všetko ešte raz premyslieť... možno potom sa dostanem k záveru...

13. listopadu 2012 v 15:22 | Rámen-chan |  moje kecy
Ahojte, ľudia... neprišla som sa sem ospravedlňovať za naozaj dlhú neprítomnosť, ani vyspovedať sa vám. Prišla som sem jednoducho len napísať moje myšlienky. Moje skutočné myšlienky, o ktorých zatiaľ viem len ja. Za tú dobu, čo som tu nebola som sa vrátila späť do Rakovíc. Takže nakoniec som na internáte. Ale to nie je dôvod mojej neprítomnosti. Internet na internáte je, tak prečo som za celú tú dlhé dobu nenapísala ani jeden článok? Odpoveď je jednoduchá. Nechcela som. Bála som sa. Už ďalej nechcem blog brať ako povinnosť, pri ktorej keď si uvedomím, že by som mala ísť napísať nejaký článok, sa mi skrúca žalúdok. Už som to ďalej nevydržala. Blog sa nikdy nemal stať povinnosťou typu "Aktívny musíš byť každý deň a ak sme SB, aspoň raz do týždňa musíš ísť na môj blog a písať mi komentáre a ak to robiť nebudeš, mažem ťa!", z toho mi je zle! To je jeden z dôvodov mojej častej neprítomnosti. Takýmto prístupom sa mi blogy zhnusujú. Dnes s noci, ráno o jednej, keď som zaspávala, mi prebiehali v hlave myšlienky typu "Načo je taký blog dobrý? Načo písať články, ktoré si nikto neprečíta, články, ktoré nikoho nezaujímajú? Načo pridávať obrázky, ktorých je plný celý internet? Načo sú spriatelené blogy? Načo to celé?". Taký je môj názor. Už chápem, prečo skoro všetky moje SB zo starých blogov tie svoje pozastavili a už sa nevrátili, alebo zrušili úplne. Už ich chápem. Môj blog nemá myšlienku do budúcna. Na blog nejdem. Neprečítam si ani jeden komentár, na žiadny neodpíšem. Dnes nie. Už možno nikdy, alebo možno niekedy snáď áno. Neprišla som sem napísať, že s blogovaním končím, ale ani že pokračujem. Nechám všetkému voľný priebeh a ono to nejako už len skončí. Možno ma to opäť chytí, možno nie... možno budem pokračovať, možno sa k blogovaniu vrátim, možno na tomto blogu, alebo to možno skúsim odznova, ale nejako to skončiť musí. Je tu možnosť, že toto je môj posledný článok nielen na tomto blogu, ale úplne. Je tu ešte jedna vec, ktorú vám chcem napísať. Ide o prekladateľský tým (www.soulofanimeteam.blog.cz). Nakoniec sme sa teda rozhodli, že prekladať budeme. Už sme niečo málo preložili, ale bude toho viac keď na Vianoce dostanem notebook. Budem môcť prekladať aj na internáte. Takže predsa len neostanem na blog.cz načisto mŕtva. Ľudia, nedokážem ani len napísať, že mi je to ľúto, v každom prípade mám aj tak pocit, že na môj blog už nikto nechodí, že si ma všetky SB zmazali. Blog mi dal veľa, tiež mi veľa vzal. Blogovať som začala presne od 26. marca 2007, keď som mala iba 10 rokov. Blogovať som vydržala až 6 rokov. Už vám nebudem ďalej dávať falošnú nádej, stále vám sľubovať, že sa na sto percent vrátim, keď viem, že nie som schopná tento sľub dodržať. Preto už vám teraz nenapíšem, aby ste si ma nemazali z SB. Nie, kľudne to spravte, ak chcete. Neviem totižto, či sa ešte vrátim, ale ak mám pravdu povedať, pravdepodobnejšie je, že nie. Možno sa s vami lúčim naposledy, možno nie... Nechajte ma si to všetko ešte raz dobre premyslieť, snáď sa niekedy ešte vrátim.
Sayonara...
Otevři oči! Krvavé Vánoce